ch mojej matky otec ustúpili, aj keď na prácu ostali sám. V tom vojnovom čase bola príroda šedá, nebo nebolo vidieť, rodičia mali o mňa strach. Rannou rosou som sa brodil do školy, za západu slnka som chodil domov. Musel som si splniť svoj sen. 
Prisahal som na Boha všemohúceho....stal som sa kňazom. Dostal som príležitosť šíriť lásku a vieru aj do iných príbytkov. Stal som sa uznávaným človekom, ale cítil som v sebe ešte kúsok „nevyplneného miesta". Mal som pocit nenaplnenia... . Doba bola ťažká, žili sme skromne, denne som počúval náreky ľudí, ktorí trpeli biedou. Tam matka bedákali: „ Nemám čo dať deťom jesť". Tam zasa otec nariekali: „ Syna mi zabili". Mal som v sebe túžbu chrániť ľud, nestačila mi len duševná ochrana. Náreky som počul aj zo spánku. Musel som konať! Moja sebavýchova a štúdia smerovala síce len ku kňazstvu, nikdy som nechcel byť politikom, ale náreky boli silnejšie a silnejšie. 
Prisahal som, že budem verným strážcom ústavy a zákonov. Stal som sa prvým slovenským prezidentom. Mal som mravné zásady a výbornú výchovu od mojich skromných rodičov. Prácu mi sťažoval vojnový stav. Musel som sa podriadiť aj takým rozhodnutiam, s ktorými som sa nie vždy stotožňoval, nebol som presvedčený o ich správnosti. Musel som sa podriadiť „zloduchom" tej doby, aby som vyťažil len dobre pre môj ľud. Uplatňoval som v štáte kresťanského ducha , spravodlivosť a morálne hodnoty. Nikdy som neoľutoval ani jedno svoje rozhodnutie, myseľ mi viedol Boh. Konal som vždy pre blaho národa, nikdy som národ nezradil. To, čo som ja nemohol zmeniť, za to som nemohol nikdy ani niesť zodpovednosť. 
Vyplnili sa slová mojej matky, dosiahol som v živote veľa, aj keď som za svoje čisté činy musel zaplatiť tou najväčšou daňou....