„Humanitárne” bombardovanie Srbska.

V Albánsku mali takého diktátora, že bežní ľudia nesmeli vlastniť ani televízor, ani rádio a už vôbec nie auto. Ak mal niekto čo len tranzistor, tak umučili celú rodinu, ktorá ho počúvala. Pred takýmto koncom svojho života, aj života svojich blízkych utekali na hranice so Srbskom a žiadali o azyl. Samozrejme, dobrosrdeční Srbi ich prichýlili (tak, ako my v '56 maďarov), ale neodhadli množstvo, ktoré si mohli z bezpečnostných dôvodov dovoliť pustiť do krajiny. Albánci sa v bezpečí Kosova začali kotiť ako potkany, až im začali Srbi zavadzať. Raz na CNN ukazovali Miloševiča, ako stál pred kopou 22 ton heroínu a pred pozvanými novinármi tú kopu zapálil. Novinári zdesene zmĺkli, potom híkali, až po chvíli sa novinár zo CNN opýtal Miloševiča, či sa nebojí pomsty drogového kartelu. Miloševič sa usmial a povedal - „Týmto odkazujeme všetkým drogovým mafiánom, že Balkánskou cestou už neprejde ani gram heroínu”. To ale Miloševič netušil, KOMU to odkazuje, lebo o päť mesiacov už drogový kartel bombardoval Srbsko. Vojna v Kosove sa začala tým, že jeden sfetovaný Albánec postrieľal M16-kou Srbských svadobčanov, aj so ženíchom a nevestou. Miloševič tam poslal políciu, ale albánci sa do nej pustili a nehádzali po nich kamene, ale strieľali z ameríckých automatických zbraní. Tak tam vyslal Karadžiča s vojskom a na to drogový kartel čakal. Vyhlásil, že sa tam deje genocída na albáncoch a zlých Srbov treba potrestať. Predstavitelia OSN veľmi dobre vedeli, o čo ide, tak amíkom, pardón, drogovému kartelu neodsúhlasili bombardovanie Srbov. To ale drogovému kartelu nevadilo a pýtal si povolenie na prelety svojich bombardérov s „humanitárnymi bombami” ponad Rakúsko, ale to odmietlo otvoriť na vraždenie svoj vzdušný priestor. Tak sa drogový kartel obrátil na spoľahlivých judášov v Čechách, na Slovensku a v maďarsku, zašuchotal dolárikmi a povolenie bolo hneď na svete.