KlárkaĽudovýParlament - 13 October 2012 - Diskusia

ThDr. Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča (dnes Bytča) – † 18. apríl, 1947, Bratislava, popravený) bol rímskokatolícky kňaz, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen česko-slovenskej vlády a jediný prezident prvej Slovenskej republiky, vtedajšieho satelitného štátu Tretej ríše. Po vojne bol odsúdený za vojnové zločiny a popravený.
Mladosť a štúdium
Narodil sa v Bytči v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa (1862 – 1943) a Terézie, rod. Budíškovej (1863 – 1947) ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval. Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči. V prvom ročníku sa vyučovalo výlučne po slovensky, na škole ale dostal aj základy nemeckého a maďarského jazyka [1][2].
Ako usilovného žiaka s talentom na reči ho rodičia v r. 1898 poslali na nižšie chlapčenské gymnázium v Žiline. Gymnázium bolo v čase Tisovho štúdia úplne pomaďarčené. Z tohto dôvodu zrejme dochádza k zmene transkripcie jeho mena na Tiszó (Tiszo) Józef. Po roku 1918 a 1945 sa z tohto faktu vyvodzovali rozsiahle závery o jeho národnej orientácii, pričom tieto snahy mali propagandistický účel a jednoznačné účelové a politické zameranie [2]. Popri dobrých študijných výsledkoch bol aktívnym členom študijného svojpomocného spolku, ktorý zaobstarával knihy a učebné pomôcky pre chudobných žiakov [3]. V roku 1902 odišiel študovať na piaristické gymnázium do Nitry. Podľa historika Ivana Kamenca z tohto obdobia neexistujú hodnoverné dokumenty o jeho národnej uvedomelosti, pretože svedectvá jeho spolužiakov a blízkych ľudí odzneli až na vrchole jeho politickej kariéry, prípadne ako svedectvo v neskoršom súdnom procese. Podľa svedectva spolužiaka Jozefa Randíka sa v kvinte na otázku triedneho učiteľa spolu s ďalšími 15 spolužiakmi prihlásil za Slováka, pričom nahnevaný učiteľ ich bez ohľadu na ich prejav všetkých okrem jedného zapísal ako Maďarov [4]. Údajne ďalej prejavil pod vplyvom staršieho kolegu Jozefa Koptáka záujem o slovenské dejiny a slovenský spisovný jazyk a zúčastnil sa viacerých národne orientovaných činov, ktoré mohli mať za dôsledok jeho vylúčenie [5]. Ak by aj boli svedectvá pravdivé, jeho hlbšia národná orientácia zrejme zostala skrytá pred jeho učiteľmi a biskupom, inak by ho neodporučili na ďalšie elitné štúdium [6].
Ako výnimočne nadaného ho nitriansky biskup poslal na univerzitu do Viedne na takzvané Pazmáneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy. Na štúdium nastúpil v roku 1906 [7]. Na Pazmáneu vyučovali vynikajúci profesori, pričom Tiso mal možnosť zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi a najnovšími pápežskými encyklikami. V školských hodnoteniach bol najčastejšie charakterizovaný ako vynikajúci, príkladný, povzbudivo pobožný a podobne. Pri zápisoch do semestrov si hlásil slovenský materinský jazyk [8]. V seminári písal kázne popri maďarčine aj v slovenčine. Vďaka svojim vedomostiam a usilovnosti získal funkciu asistenta. V priebehu štúdia mu hrozilo vylúčenie kvôli pohľadnici bývalým spolužiakom nitrianskeho seminára [9], kde spomenul „rozhárané pomery" v seminári. Rektor seminára obsah zdramatizoval, za dôvod narážky uviedol, že seminár „vypovedal vojnu myšlienke slovenského nacionalizmu" a žiadal rektora Pazmánea aby bol Tiso vzaný na zodpovednosť. Rektor sa Tisa zastal a prípad bol uzavretý napomenutím. Štúdium ukončil v roku 1910 ako premiant [10] a o rok obhájil svoju dizertačnú prácu na dogmaticko-historickú tému Doctrina parhenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu). Cieľom práce bolo kriticky preskúmať tvrdenie profesora Otta Zöcklera, že reformácia navrátila mariánsky kult k stavu, aký mal v čase ranného kresťanstva [11]. Tiso dospel k záveru, že tvrdenie sa nedá považovať za pravdivé, pretože kult sa viackrát zaznamenal už do začiatku apoštolského kresťanstva. Po schválení dizertácie a vykonaní rigoróznych skúšok bol 15. júla 1911 promovaný za doktora teológie [12].
Kňazom
14. júla 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil za kňaza. Nakoľko Tiso v danom čase nedosiahol predpísaný vek 24 rokov, stalo sa tak na základe výnimky Svätej stolice, o ktorú požiadal nitriansky biskup [13]. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou). Nevykonával iba pastoračnú činnosť, ale zameriaval sa aj na sociálne aktivity zmysle pápežských encyklík [10]. Popri tom vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.
V Oščadnici, kam bol v roku 1910 poslaný ako kaplán, sa veľmi aktívne zapojil do činnosti gazdovského spolku, ktorého cieľom bolo hmotné a duchovné povznesenie miestneho ľudu [14]. Vďaka spolku mohli miestni obyvatelia nakupovať lacnejšie niektoré potraviny a odevy ako u miestneho Žida, v ktorého rukách sa koncentroval takmer všetok obchod. Podobné sociálne aktivity vyvíjal aj na iných miestach svojho pôsobenia. Podľa Ivana Kamenca tu Tiso zrejme prvýkrát podľahol zjednodušenému pohľadu na slovensko-židovské vzťahy, čo nebol vo vtedajšom období ojedinelý jav ani medzi slovenskými vzdelancami a stretol sa aj s tzv. židovskou otázkou a prejavmi antisemitizmu najmä v sociálno-ekonomickej a náboženskej rovine.[10]. Milan Ďurica upozorňuje na spôsob, akým mladý Tiso v danom období reagoval na sociálne problémy – nevyzýval do boja a nevzbudzoval protižidovské nálady, ale snažil sa ukázať jednoduchým ľudom ako svojpomocne zlepšiť svoje postavenie [15]. V roku 1910 sa stal členom Katolíckej ľudovej strany (Néppárt), ktorým bol až do roku 1918. Stranu dobová slovenská tlač považovala za maďarónsku a protislovenskú [16]. Pôvodne bol členom strany aj Andrej Hlinka, ten už ale v danej dobe pôsobil v Slovenskej ľudovej strane, ktorá zvádzala s Katolíckou ľudovou stranou politický boj.
V roku 1911 bol preložený do Rajca. Tam sa venoval zlepšeniu sociálneho postavenia slovenských robotníkov a iných chudobných občanov. Aby zabránil ich ďalšiemu zbedačovaniu úžerou, založil v roku 1912 expozitúru Slovenskej banky v Rajci a stal sa prvým predsedom jej správy [14]. To sa nepáčilo jeho nadriadenému farárovi Karolovi Barošovi, ktorý tento počin nahlásil nitrianskemu biskupovi Battyhánovi. Ten sa uspokojil s Tisovým vysvetlením jeho motívov [17]. Tiso sa ďalej venoval činnosti v miestnom katolíckom spolku Rajeczi katholikus ifjúsági kör, kde však prednášal v slovenčine [14].
V roku 1913 sa stal kaplánom v Bánovciach nad Bebravou.Tam sa zapojil do práce miestnych vzdelávacích spolkov náboženského charakteru Katolícky kruh a Mládenecký spolok a vyučoval náboženstvo na tamojšej meštianskej škole [18]. Kňazskú, pedagogickú a sociálnu prácu vykonával v slovenskom aj maďarskom jazyku. Vyučovaním náboženstva v slovenčine porušoval vládne nariadenie z roku 1909, podľa ktorého vyučovanie náboženstva na ľudových a meštianskych školách malo prebiehať výlučne v maďarčine [19]. Spolupracoval s týždenníkom Kresťan, ktorý bol slovenským orgánom Katolíckej ľudovej strany [20]. V roku 1914 bol kvôli svojej činnosti v miestnych vzdelávacích spolkoch predvolaný hlavným slúžnym Zamaróczym, pričom sa obhajoval, že miestni Slováci musia čítať slovenské časopisy a knihy, nakoľko po maďarsky nevedia. Krátko na to vypukla vojna a prerušila jeho kaplánsku činnosť.
Podľa hodnotenia Ivana Kamenca bol Tiso dôsledným pragmatikom, ktorý chápal, že aby mu väčšina miestnych farníkov rozumela, musí svoje aktivity vykonávať v slovenskom jazyku a v slovenskom duchu. Zároveň sa však snažil nedostať do konfliktu cirkevnou a svetskou mocou [18]. Jeho verejná činnosť pred prvou svetovou vojnou neprekročila hranice farností v ktorých pôsobil.