Dajte nám viac vody v Dunaji, žiadajú Maďari

Zoltán Illés tak opäť otvoril spory okolo vodného diela Gabčíkovo - Nagymaros. Illés tvrdí, že by o tejto otázke mali rokovať vlády oboch krajín. Podľa slovenských vodohospodárov si Slovensko svoje záväzky plní a do starého koryta momentálne vypúšťa viac vody, ako mu vyplýva z medzinárodnej dohody.

Illés argumentuje tým, že najmenej polovica vôd z dunajského toku patrí Maďarsku. Keď však vtedajšie Československo v roku 1992 prehradilo Dunaj bez toho, aby sa dokončil úsek na maďarskej strane, na slovenské územie sa údajne odviedlo až 83 percent dunajskej vody. Illés, ktorý zodpovedá za ochranu prírody, si je však vedomý toho, že ani jedna strana nemá v rukách prostriedok, ako by si mohla vynútiť zmenu. Preto sa podľa neho možno spoliehať len a na dobrú vôľu a ochotu oboch štátov.

To, že Maďarsko nemá páky na to, aby svojho severného suseda k niečomu tlačilo, potvrdil Pravde i vedúci ústavu medzinárodného a európskeho práva Paneurópskej vysokej školy Miroslav Slašťan.  "Pokiaľ Maďarsko nedostavia stupeň Nagymaros, Slovensko môže urobiť jednostranné opatrenia, ktoré pokladá za nevyhnutné. Maďarsko nielenže nerešpektuje medzinárodnú zmluvu, ale doposiaľ nerešpektuje ani rozsudok Medzinárodného súdneho dvora. Ten hovorí, že Maďarsko musí dostavať Nagymaros. Až od toho by sa mohla rozvíjať úvaha o rozdelení starého a nového toku," vysvetlil Slašťan.

Prietok vody do Dunaja a jeho Mošonského ramena rieši slovensko-maďarská dohoda z apríla 1995. Splnomocnenec vlády pre Gabčíkovo Ladislav Lazár, ktorý je zároveň riaditeľom štátneho podniku Vodohospodárska výstavba, pripomína, že Slovensko si plní všetky povinnosti z tejto dohody. Stav vody sa pravidelne vyhodnocuje. Na základe týchto výsledkov sa určuje púšťanie vody do starého koryta Dunaja a Mošonského ramena.

"Momentálne do starého koryta Dunaja a do spomenutého ramena púšťame väčší objem vody, než ako nám ukladá spomínaná dohoda," tlmočila Lazarovo stanovisko hovorkyňa Vodohospodárskej výstavby Diana Migaľová Baschierová. Podľa nej sú však pripravení upraviť zmluvu tak, aby riešenie vyhovovalo obom krajinám.

Medzištátnu dohodu o spoločnej výstavbe vodného diela z roku 1977 Maďarsko jednostranne vypovedalo. Po prehradení Dunaja na slovenskej strane 24. októbra 1992 sa Budapešť snažila spusteniu projektu zabrániť. Do sporu sa pokúšala zavliecť celu Európu a neustále stupňovala svoje požiadavky. Vtedajší maďarský štátny tajomník a terajší šéf maďarskej diplomacie János Martonyi žiadal dokonca demoláciu už takmer dokončeného stupňa Gabčíkovo.Keď sa rokovania o probléme presunuli do Bruselu a črtal sa aký-taký kompromis, Maďari prišli s požiadavkou prerušiť všetky práce dovtedy, kým bude hľadať vhodné riešenie trojstranná komisia z expertov Česko-Slovenska, Maďarska a EÚ.

Dva dni pred prehradením Dunaja však rokovania o vytvorení takej komisie vinou Maďarska zlyhali. "Vtedy sme sa už necítli byť viazaní maďarskými požiadavkami a rozhodli sme konať na vlastnú zodpovednosť," spomínal Dominak Kocinger, dlhoročný vládny splnomocnenec pre výstavbu vodných diel na Dunaji. Protesty maďarských ekologických aktivistov sa po prehradení veľrieky niesli pod heslom "Ukradli nám Dunaj". Československo totiž časť dunajských vôd muselo zo starého koryta odviesť do prívodného kanála, aby Gabčíkovo mohlo uviesť do prevádzky.

 Podľa katastrofických scenárov to malo mať nedozerné následky nielen na území Maďarska, ale aj Rakúska. Maďarský ekológ László Kárpáti dokonca varoval Viedeň, že vodné dielo Gabčíkovo spôsobi vyschnutie Neziderského jazera.V novembri 1992 sa na žiadosť Budapešti konalo mimoriadne zasadnutie Dunajskej komisie. Maďarsko žiadalo obnoviť dodávky vody do starého koryta v pôvodnom množstve. Česko-slovenská delegácia navrhovala obnoviť dve tretiny pôvodných dodávok, no maďarskej strane to nestačilo. "A tak sme upozornili na prínos výstavby plavebného kanála pre lepšiu splavnosť Dunaja, čo bol i je jeden z nesporných efektov vodného diela," zdôrazňoval Kocinger.

Maďarsko neskôr podalo žalobu Medzinárodnému súdnemu dvoru v Haagu. Žiadalo nielen navrátiť dunajské vody do starého koryta, ale aj ,,obnoviť Dunaj do stavu pred spustením dočasného riešenia". Koncom septembra 1997 súd v Haagu vyniesol rozsudok. V prevažnej väčšine otázok potvrdil právne stanovisko slovenskej strany. Odvtedy už 15 rokov - s väčšími či menšími prestávkami – rokujú obe strany o realizácii tohto verdiktu. Dohoda je však stále v nedohľadne. Illés sa teraz z rokovacieho balíka pokúša vytrhnúť jeden jediný problém, a to prietok vody.