Od samého začiatku, po novembri 1989, sú maďarské strany Trójskym koňom v slovenskom parlamente a svoju politiku razia cestou vydierania ostatných, koaličných strán. Či už ako MKDH-EGYUTELES, keď Hlasovali proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky a proti Ústave SR, či ako SMK, keď čerstvo zvolený europoslanec za Slovenskú republiku, Pál Csáky prezentoval svoj plán maďarskej autonómie na území Slovenska a predstavil ho aj Viktorovi Orbánovi, alebo, terajšia vládna strana MOST-HÍD, ktorá chce rozbiť koalíciu.
Čo by nasledovalo po rozpade koalície?
Nič iné, než to, o čo sa snaží tragicky a nešťastne, liberálnymi voličmi a voličmi „LEBO FICO”, zvolený prezident, Andrej  Киска a o čo sa snaží aj so svojimi tendenčnými protestami opozícia, podporovaná americkou, protizákonne oplotenou ambasádou.
Chcú zvrhnúť vládu, aby sa mohli dostať pučom k moci, lebo parlamentnými voľbami sa k nej nemajú šancu dostať, nakoľko ich väčšina voličov už dávno prekukla, o čo im ide.
Chcú odovzdať právomoci slovenskej vlády do rúk Bruselu a obranu štátu, do krvavých rúk NATO, chcú povoliť základne NATO s jadrovými hlavicami na Slovensku, chcú prijať kvóty na príjem ekonomických migrantov, pôvodom z Afriky, ale tých problémových, zo západnej Európy, lebo chcú európsky superštát. Chcú predať podzemnú vodu, zvyšok nemocníc, bratislavské letisko a vôbec všetko, čo sa ešte predať dá.
Otázka znie:
Čo sľúbili opozičníci Bélovi (do roku '89, Vojtechovi) Bugárovi za to, že rozbije koalíciu, aby mohol ich (nie náš) prezident Киска zostaviť úradnícku vládu, zloženú z katov slovenských strategických, aj nestrategických podnikov, školstva, zdravotníctva, sociálneho systému: dzurindu, mikloša, zajaca, radičovej, matoviča, sulíka, hlinu a im podobných „odborníkov”?